Na začiatok hádam trochu všeobecne. V Azerbajdžane sa v súčasnom období chová okolo 220 tiav. Sú to všetko ťavy dvojhrbé.
Aj keď veda nemá ešte definitívne členenie dvojhrbých tiav na dvojhrbé ťavy divoké a dvojhrbé ťavy domáce, uvediem, že v Azerbajdžane sú to všetko ťavy domáce, v drvivej väčšine chované na farmách. Podstatná časť ťavieho stáda v Azerbajdžane je asi na štátnej farme v Gobu na Apšeronskom polostrove a na súkromnej farme v Gorane, neďaleko druhého najväčšieho mesta krajiny - Gandže.
Ťavy dvojhrbé divoké žijú ešte hlavne v Mongolsku a Číne. V Azerbajdžane divoko žijúce ťavy vyhynuli koncom štyridsiatych rokov minulého storočia. Celkovo dá sa konštatovať, že dvojhrbá ťava divoko žijúca je celosvetovo na pokraji vyhynutia. Zato v domácom chove je vo svete okolo 1,5 milióna dvojhrbých tiav. Ako vidieť azerbajdžanské stádo je len kvapkou v „ťavom mori".
Ťava dvojhrbá je mohutné, okolo 700 kilogramové, majestátne zviera.
Preto ma aj trochu prekvapil vcelku ladný beh týchto „ozrút".
Keby sme sa chceli pozrieť do dávnej histórie tohto zvieraťa, tak prvé zmienky o ťave sú približne z obdobia 4000 rokov pred našim letopočtom. Slúžili najmä ako ťažné zvieratá, ale využívalo sa tiež ich mlieko, mäso a koža. Ťava sa dožíva okolo 40 rokov. Zaujímavosťou je napríklad aj párenie v ľahu, čo je dôsledkom tvaru a umiestnenia pohlavných orgánov. Ťavia samica prináša na svet jedno mláďa každé 2 roky.
Asi najznámejšou zvláštnosťou tiav je ich schopnosť prežiť dlhú dobu bez vody. Preto ich najčastejším miestom výskytu sú púšte a polopúšte . Podľa chovateľa z Goranu vydrží ťava bez vody až 40 dní. Dosť bol rozšírený názor, že vodu „si nosí" vo svojich hrboch.
To však nie je pravda. V hrboch je uložený tuk a prežívanie bez vody umožňujú ťave iné osobitné zvláštnosti ich organizmu ako je napríklad kolísavá teplota ťavieho tela. Pri horúčavách je ich teplota až nad 40 °C, pri nižších teplotách klesne aj na 34 °C.
V Azerbajdžane má chov tiav bohatú históriu. Okrem ich bežného využívania ako ťažnej sily bola vo veľkej miere využívaná v ropnom priemysle. Využívali ju jednak ako „pohon" mechanických čerpadiel a tiež na prevoz vyťaženej ropy do rafinérií, či iných závodov. Úmerne s nárastom techniky do ropného priemyslu klesal aj počet tiav v Azerbajdžane. Zníženie ťavích stád v Azerbajdžane spôsobili aj zmeny v doprave. Rozvojom železničnej a automobilovej cestnej dopravy úplne vymizli zo života karavány. Ešte aj v 20. storočí bola frekventovaná trasa karaván medzi Baku a Tbilisy. Po druhej svetovej vojne však karavány v Azerbajdžane definitívne „odišli do histórie".
Poďme teraz trochu do súčasnosti. Už som spomínal, že moje prvé stretnutie s ťavím stádom bolo náhodné.
Vtedy boli ťavy k nám, svojim obdivovateľom veľkodušné. Pózovali z boku...
...aj na portrét.
Ukázali nám aj malý „diskusný klub".
Druhé stretnutie som už musel zorganizovať. Náš azerbajdžanský sprievodca nás priviedol až na dvor farmy.
Veľmi rýchlo sme pochopili, že domáci nepotrebujú žiadny zvonček, ktorý by im hlásil príchod hostí. Túto funkciu spoľahlivo plnia psy, ktorí aj nás privítali dostatočne hlasno.
Z auta sme sa odvážili až po príchode jedného z ošetrovateľov ťavieho stáda. Psy sa stiahli našťastie do dostatočne bezpečnej vzdialenosti a „asistovali" domácej gazdinke pri príprave obeda.
Ťavy boli žiaľ na paši a nejaký čas to vyzeralo, že ich ani neuvidíme. Keďže ale sme už v 21. storočí, tak aj pastier tiav je vybavený mobilným telefónom, vďaka ktorému dostal pokyny, aby dohnal stádo trošku bližšie k farme.
Všetko prebehlo ako po masle a za krátky čas sme sa mohli stretnúť s ťavím stádom. Našli sme ho pri svojej obľúbenej činnosti - obžieraní aspoň trochu zelených kríkov, ktoré rastú v tomto nehostinnom kraji.
Ťavy boli dosť plaché.
Takže aj symbolické foto sa mohlo absolvovať len na diaľku.
Dozvedeli sme sa, že stádo tvorí 89 tiav, ktoré systémom „leto - zima" spásajú okolité šíre pustatiny. Ich každodenná ponuka je veľmi strohá - buď sú to už spomínané nízke kríky...,
...alebo trsy čohosi z jari ešte zeleného, no teraz už zväčša vyschnutého, k tomu ešte pichľavého, ktoré nijako nepripomína trávu.
Tak ako pred stáročiami, aj teraz sa využíva najmä ťavie mlieko a mäso. Hoci sa ťavie mäso považuje za delikatesu zatiaľ počas svojho pobytu v Azerbajdžane sa mi ho nepodarilo ochutnať. Kutab s pomletým ťavím mäsom sa považuje za jednu z azerbajdžanským kulinárskych špecialít. Na prekvapenie azerbajdžanské ťavy sú aj vývozným artiklom do arabských štátov. Zoznam úžitkov uzavriem ťavou kožou, o ktorú je stále záujem.
Rozlúčili sme sa s ochotným pastierom a po pohľade na vzdiaľujúce sa stádo sme si to nasmerovali naspäť k farme.
Pri spiatočnej ceste sme videli, že ťavy nie sú jedinou činnosťou, ktorou sa farma živí. V diaľke sme zazreli veľké stádo oviec ...
...a neďaleko farmy sa pokojne páslo menšie stádo mladých byvolov.
Na ceste späť si nás ešte „preveril tunajší kovboj". Keď som mu vysvetlil cieľ našej návštevy, tak spokojne si zapózoval a nechal nás pokračovať v ceste.
Tu v stepných podmienkach asi nie je vhodné použiť „otrepanú" frázu - „Komu sa nelení, tomu sa zelení". V každom prípade sa však aj chovom tiav dá živiť v Azerbajdžane.
