Hádam najčastejší výklad vychádza z toho, že „azer" znamenal v dávnych jazykoch „oheň". A tak „Azer - bajdžan" je možné voľne preložiť ako „krajina ohňa" . Aj obyvateľov tejto krajiny v niektorých historických prameňoch pomenuvávajú ako „azeri". Iný výklad hovorí, že v dávnom perzskom jazyku mal Azerbajdžan pomenovanie „Aturpatakan" , čo v preklade znamená „miesto kde sa udržiava posvätný oheň".
Bez ohľadu na to, ako to v skutočnosti v dávnej histórii bolo, isté je, že aj súčasný Azerbajdžan sa k tradícií ohňa hlási. A váži si ho tak, že si oheň umiestnil aj do štátneho znaku. V strede štátneho znaku sú plápolajúce plamene ako symbol vyjadrujúci stáročnú väzbu tejto krajiny na oheň. Oficiálnym národným mottom je : „ Odlar jurdu" , čo v preklade znamená „Zem večného ohňa".
Horiace plamene sú aj v erboch niektorých miest. Aj hlavné mesto Baku má vo svojom erbe tri plamene.
Z čoho pochádza tá „náklonnosť" k ohňu ? Odpoveď môže byť dosť jednoduchá. Azerbajdžan je krajina s bohatými ložiskami ropy a zemného plynu. Ropa sa podľa historických dokumentov ťažila už 400 rokov pred naším letopočtom. A zemný plyn voľne vyvieral spod zeme a horel. Nie div, že už v tomto období, teda na prelome letopočtov sa stal Azerbajdžan " zemou zasľúbenou" pre vyznávačov kultu ohňa - zoroastrianov. Kolískou zoroastrizmu je síce stará Perzia, teda dnešný susedný Irán, ale prítomnosť ohňa, ktorý akoby sám sa objavoval na mnohých miestach, vytvoril ideálne podmienky pre rozšírenie tohto náboženstva v tejto krajine. Až neskôr zoroastrizmus vytlačilo kresťanstvo a v siedmom storočí islam, ktorý je hlavným náboženstvom až dodnes.
Dnes najznámejším pamätníkom na toto náboženstvo je vo forme múzea zachovaný chrám ohňa „Atešgah", ktorý leží v okrajovej časti Baku -Surachany.
Vstupná brána do Atešgah.
Je to v tvare päťuholníka vybudovaná „pevnosť" obohnaná múrmi. Uprostred námestia je vybudovaná neveľká veža s večným ohňom uprostred, ktorá bola modlitebňou.
V obvodovom múre sú vybudované akési „kobky" - teda miestnôstky pre obyvateľov tejto „pevnosti". Dnes je v týchto priestoroch zriadené múzeum.
Nielen rozmery, ale aj výška týchto miestností neposkytovali svojim užívateľom veľa pohodlia.
Posvätný oheň, ktorý „sám" horel niekoľko stáročí však postupne vyhasol, čo bolo vysvetľované tiež ako nespokojnosť boha. Atešgah bol vraj aktívny až do 18 storočia. Aj dnes vo vežičke - modlitebni horí nepretržite oheň, ale to je už horiaci plyn, ktorý je do modlitebne privádzaný podzemnými rúrkami.
Zoroastrizmus mal v Azerbajdžane také silné korene, že aj najnavštevovanejšia turistická pamiatka Azerbajdžanu - Panenská bašta v Baku - bola údajne kultovým miestom zoroastrijanov.
Oheň nezostal len v náboženstve, ale súbežne s tým sa dostal aj do ľudových zvykov, kde tiež hral dôležitú úlohu.
Má svoje významné miesto aj v najväčšom sviatku Azerbajdžancov - Novruze, ktorý azerbajdžanci slávia 21.3. Príprava na tento najväčší sviatok je rozložená do 4 utorkov , z ktorých každý je venovaný jednému zo „živlov" - voda, oheň, vietor a zem. Druhý utorok pred Novruzom je venovaný ohňu. V ten večer po celej krajine ľudia zapaľujú veľké vatry a schádzajú sa pri nich.
Príprava ohňa je nepísanou povinnosťou mládeže , lepšie povedané chlapcov a mládencov. No večer k horiacemu ohňu sa už obyčajne zídu všetci - starí i mladí.
Vzťah k ohňu sa pestuje už od malička...
V predvečer sviatku sa zakladajú ohne v rodinách, aby preskakovaním ponad horiacu vatru sa všetci očistili a takto očistení slávili príchod jari.
Symbol ohňa sprevádza mladých aj pri svadbe. Pred prichádzajúcim novomanželským párom idú dievčatá, ktoré nesú zrkadlo a sviece. Sviece symbolizujú oheň, ktorý by mal mladý pár očistiť od zlých duchov.
Na záver som si nechal reálne príklady, neopradené legendami, zvykmi, či poverami. Už tu bolo uvedené, že podstata „zázračných" ohňov spočíva vo vyvieraní zemného plynu na povrch a jeho horenie. Ťažba zemného plynu spôsobila, že dnes už niet veľa takých miest, kde by len tak horel zo zeme vychádzajúci zemný plyn. Dnes môžeme hovoriť už len o udržiavaných takýchto miestach, aby stáročný symbol krajiny - horiaca zem, zostal aj pre súčasné pokolenia. Jedným z takýchto miest je Yanar Dag, teda „Ohnivá hora".
Až veľmi nenápadné miesto neďaleko Baku je dokonca ohradené a dá sa navštíviť len po zaplatení vstupného.
Dva manaty ( približne 2 Eura) síce vôbec nie je veľa, no na druhej strane po „prehliadke" tejto turistickej atrakcie si človek nevdojak položí otázku „ ... a to je všetko ? „
V maličkom areály je už náznak aj nejakej malej budovy a budovaného kruhového sedenia, v strede ktorého je uložený z Gobustanu, aj z Eurovisionsong známy „duniaci kameň". Snáď v budúcnosti sa prehliadka horiacej hory trochu oživí .
Dnes je to len ukážka, ako to vyzeralo v dávnej minulosti na mnohých miestach Azerbajdžanu. Na úpätí neveľkého pahorku vyrážajú zo zeme ohnivé plamene.
Príčinou je vysoká koncentrácia zemného plynu pod povrchom zeme, ktorý na niekoľkých miestach uniká na zemský povrch a horí.
Oheň fajn zohrieva, takže v prípade nepriaznivého počasia sa prehliadka predĺži o poriadne zahriatie sa. A aby to nebolo úplne len také bezvýznamné miesto, tak treba doplniť, že práve túto „Ohnivú horu - Yanar dag" spomína vo svojich cestopisoch už slávny cestovateľ Marco Polo.
No nájdu sa aj prípady nekontrolovaného a neevidovaného výtoku zemného plynu. Jeden z nich sme náhodou našli vedľa cesty do mestečka Chizy, asi 100 km severne od Baku. Zo zeme vyviera zemný plyn s pramienkom ropy. Betónový kváder svedčí o snahe zabrániť výtoku, ale ako sa zdá zámer sa celkom nepodaril.
Zaujímavý pohľad sa nám naskytol až na samom západe Azerbajdžanu pri obci Pojlu, neďaleko gruzínskych hraníc. V potoku trčí zo zeme rúra, z ktorej vyteká voda.
Keď však Eldar, náš domáci kolega, túto vyvierajúcu vodu zapálil - čuduj sa svete - voda horela.
Aj taký je Azerbajdžan - krajina ohňa.