Pamiatka na bratov Siemensových v Azerbajdžane.

Autor: František Murár | 25.1.2014 o 18:53 | Karma článku: 14,63 | Prečítané:  3038x

Prírodné krásy i bohaté surovinové  ložiská prilákali v minulosti do Azerbajdžanu viacero celosvetovo uznávaných osobností. Hlboké korene tu zapustila predovšetkým nemecká rodina Siemens. V tomto roku firma Siemens oslávi už 150 rokov pôsobenia v Azerbajdžane.  Hlavným miestom ich pôsobenia v počiatkoch firmy bolo okolie mesta Gädäbäy. Hoci obsahom ich podnikania v tejto oblasti bola ťažba a spracovanie medenej rudy, pole ich pôsobnosti v oblasti techniky je také široké, že by sa to zmestilo do niekoľkých kníh. S kolegom Tonom sme sa vybrali len po stopách jedného  z ich technických diel - po stopách Gädäbäyskej úzkokoľajky.

Nedá mi, aby som na úvod neuviedol jeden citát Vernera von Siemens, ktorý dostatočne charakterizuje jedno z tajomstiev ich úspechu.

„Nejde o to ísť hlavou proti múru, ale skôr o to nájsť očami dvere"

Aby som aspoň trošku voviedol osud Gädäbäyskej úzkorozchodky  do vtedajšej reality, pokúsim sa „popretkávať „ naše putovanie rôznymi faktami, či inými zaujímavosťami z pôsobenia rodiny Siemens.

Pre laikov asi najznámejším z tejto rodiny je Werner Siemens, na pamiatku ktorého bola pomenovaná jednotka elektrickej vodivosti - 1 siemens. Werner von Siemens však pochádzal zo 16 detí, z ktorých viacerí boli významnými  osobnosťami vo svojej dobe a mimoriadne úspešne sa navzájom doplňovali. Takto aj vytvorili základ do dnes činnej a veľmi úspešnej firmy Siemens. Aby sme sa priblížili k cieľu nášho putovania, treba preskočiť mnohé technické objavy a úspechy a vpadnúť rovno do roku 1864. Vtedy, pred 150 rokmi, kúpili Siemensovci ložisko medi neďaleko mestečka Gädäbäy na západe Azerbajdžanu.  Už o tri roky tu začala pracovať fabrika, ktorá spracovala medenú rudu, ťaženú neďaleko v hore, domácimi nazývanej Misdag, teda v preklade Medená hora. Priamo „do deja" zapojili svojho brata Wernera,  v tom čase už známeho vynálezcu.  K tomu, že Werner bol ochotný zostať a pôsobiť v týchto  odľahlých miestach prispelo možno aj to, že práve v tom čase v roku 1865 mu zomrela manželka. Určite k tom  prispelo aj to, že Wernerovi sa toto miesto veľmi zapáčilo. Vo svojich zápiskoch napísal, že „podľa legendy  malebná dolina rieky Šemkir  bola miestom pozemského raja".

35.JPG

Firma sa úspešne rozvíjala tak, že bolo treba uvažovať o rozšírení.  Nová fabrika vyrástla v 30 km vzdialenej dedine Galakend. Aby ťažba a spracovanie rudy boli efektívnejšie, bolo potrebné riešiť prepravu z Galakendu do Gädäbäy.  V iných podmienkach by to bola len otázka času na realizáciu prístupovej cesty, avšak treba si uvedomiť, že tieto aktivity Siemensovcov sa realizovali v nadmorskej výške 1600 metrov v horskom prostredí. Preto keď v roku 1879 na berlínskej výstave  predstavil Werner Siemens model svojej „Gädäbäyskej horskej úzkokoľajky" , vyvolalo jeho riešenie senzáciu.  Senzáciu vyvolalo aj u miestneho obyvateľstva, keď už v roku 1884 prechádzal v týchto mimoriadne náročných skalných svahoch prvý vláčik. Domáci to považovali za zázrak.

Železničná prevádzka bola zahájená s dvoma lokomobilmy, ktoré neskôr nahradili 4 parné rušne. Vláčik vozil v jednom smere suroviny do fabriky a do bane a v opačnom smere vozil vyťaženú rudu.

Horská úzkorozchodná železnica bola takýmto spôsobom využívaná až do roku 1940, kedy bola prevádzka na Gädäbäyskej úzkokoľajke definitívne ukončená.

Stopy po tejto unikátnej úzkokoľajke možno nájsť ešte aj dnes po 130 rokoch.  Na väčšine úsekoch možno ešte i dnes vidieť  kade sa trať vinula . Sú zachované násypy i zárezy tohto smelého inžinierského diela.

0.JPG

Ale určite najzaujímavejšie i najkrajšie sú kamenné klenbové mosty, ktoré zostali  vo veľmi dobrom stave až do dnešných dní.

24.JPG

Pri našom putovaní za touto technickou pamiatkou sme  začali hneď za mestečkom Gädäbäy, ktoré je dnes okresným mestom. Tu bol začiatok 31 km dlhej trate z Gädäbäy do Galakendu, kde sa nachádzali šachty. „Privítal nás" neveľký kamenný mostík, vďaka ktorému sme zaregistrovali aj stopy po bývalej trase úzkokoľajky. Jediný zo zachovaných mostov je ešte dnes využívaný - hoci nie pre železničnú prevádzku, ale ako prístupová cesta pre miestne aktivity.

1.JPG

Keďže pôvodná trasa úzkokoľajky sa stráca medzi domami dedinky Guzyurd, vydali sme sa za mostami do dediny Rustam Alijev.  Krátka prechádzka po Rustam Alijeve  očividne svedčí o tom, že „zlaté časy" za pôsobenia Siemensovcov  sú nenávratne preč.

2.JPG

3.JPG

4.JPG

Cesta, ktorú sme si vybrali nás síce doviedla do „slepej uličky"...

5.JPG

ale aspoň sme v diaľke zazreli "náš most".

6.JPG

Na druhý pokus sa nám podarilo priblížiť sa blízko k mostu, ale aj tak sme sa znovu dostali do „slepej". Tentokrát sme zastavili rovno vo dvore. Ďalej cesta nepokračovala...

7.JPG

Určite sme neboli prvými  nepozvanými hosťami v tomto dome, lebo domáci pán ako keby nás už čakal. Bez nejakých veľkých vysvetľovaní nás pozval na prechádzku k mostom.  Hneď v úvode našej prechádzky k mostu sme mali možnosť zaregistrovať v akom  ťažkom skalnatom a svahovitom teréne naprojektovali a vybudovali Siemensovci túto železničku.

8.JPG

Už z diaľky sme mohli obdivovať krásnu štíhlu líniu kamenného klenbového mosta, ktorý som si pre seba  nazval Rustam 2, podľa dediny,  v ktorej sa most nachádza.

9.JPG

Most je vysoký okolo 15 metrov . Okrem toho, že je vysoký je postavený v oblúku.

10.JPG

Úzkorozchodka mala rozchod 750 mm a tak  most  je ani nie dva metre široký. Pri mojej fóbií  z výšok som mal čo robiť, aby som cez tento most prešiel. Ja by som určite nemohol robiť rušňovodiča na tejto trati, lebo ten pohľad pri vjazde na most by som asi nezvládal.

11.JPG

Náš sprievodca nám vďačne poukazoval stopy, ktoré zostali  v skalách ešte z čias budovania kamenných zárezov.

12.JPG

Cez most a kamenný zárez sme sa dostali k ďalšiemu, tentokrát menšiemu a rozbitejšiemu mostu Rustam 3.

13.JPG

14.JPG

15.JPG

Ako nám vysvetlil domáci sprievodca, zvyšnú časť mosta zvalila voda pri povodniach.

16.JPG

Rustam 3 je nižší most a tak môžeme lepšie obdivovať  majstrovské dielo kamenárov, ktorí vyskladali mostovú klenbu. Bez akejkoľvek údržby vyzerá konštrukcia mosta ako keby bola postavená len pred pár rokmi.

17.JPG

18.JPG

19.JPG

Pokochali sme sa nádherným prostredím i krásnou technickou pamiatkou a vydali sme sa na cestu späť. Po ceste nám ešte náš nový kamarát vysvetlil ako sa dostať  k ďalšiemu mostu, ktorý je na druhom konci dediny, a ktorý som si pomenoval Rustam 1.

Už sme sa aj poďakovali a rozlúčili s našim sprievodcom, ale jeho pozvaniu na čaj sme nakoniec neodolali. V jednoduchých podmienkách svojho príbytku, nám tak ako je to v Azerbajdžane zvykom, za pár minút pripravili nielen čaj, ale aj ľahké ale chutné občerstvenie.

20.JPG

Poďakovali sme ešte raz a vydali sme sa za Rustamom 1.

21.JPG

Ten je zo všetkých 7 mostov, ktoré sa nám podarilo nájsť  najvyšší a možno aj preto z môjho pohľadu najkrajší. Je vysoký okolo 20 metrov a znovu je trasovaný v oblúku.

23.JPG

Je zasadený do krásnej scenérie a pri popoludňajšom slnku bol nádherný.

22.JPG

Rozhodli sme sa, že sa pokúsime dostať  aj k ďalším trom mostom, ktoré sme z Rustam Alijev v diaľke nad dedinou zazreli.

26.JPG

Po krátkej prestávke počas, ktorej  Tono na internete lepšie identifikoval cestu k ním, naše putovanie pokračovalo.

Pomerne ľahko sme našli na prvý pohľad nenápadné, no postupne zreteľnejšie pozostatky pôvodného železničného telesa.

27.JPG

To nás  bez problémov doviedli až k mostom. Sú tri za sebou.

Všetky tri sú v oblúkoch. Ten stredný z nich je najviac poznačený vekom, ale ešte stále ukazuje majstrovstvo svojich zhotoviteľov.

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

Úsek medzi mostami  je vedený v odreze v ťažkom balvanitom teréne.

32.JPG

33.JPG

34.JPG

Pri zapadajúcom slnku obdivujeme krásnu scenériu okolitej prírody. Vžívam sa do úlohy rušňovodičov a hovorím si, že takúto krásnu scenériu dennodenne mali pred očami. Na tej prírode sa asi za tých 130 rokov veľa nezmenilo.

36.JPG

37.JPG

Hádam aj tie políčka, ktoré sú v nadmorskej výške 1600 metrov boli obrábané tak ako ťažko ich obrábajú ešte aj dnes.

38.JPG

Slnko sa už vehementne ponáhľa schovať sa za štíty Malého Kaukazu a nám nezostáva len rozlúčiť sa s týmto krásnym krajom s takou záverečnou úvahou, že aj  pri súčasných technických možnostiach by nebolo jednoduché postaviť v tomto teréne 31 km železničnej trate. O to viac  sa skláňame pred týmto technickým skvostom a jeho tvorcami ktorí ho vybudovali pred 130 rokmi...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?