Ako som bojoval s Babadagom.

Autor: František Murár | 21.9.2013 o 17:00 | (upravené 22.9.2013 o 11:29) Karma článku: 15,29 | Prečítané:  299x

Žiť priamo pod Kaukazom a „nedotknúť sa" ho ? Hoci ku horolezectvu mám aspoň tak ďaleko ako zo Slovenska do Azerbajdžanu  a ani turistika nepatrí medzi moje obľúbené činnosti, predsa len -  bola by to premrhaná príležitosť. Na 4 tisícové velikány Azerbajdžánu - Bazarduzu a Šachdag sme si netrúfli, ale 3629 m vysoký Babadag ponúkal dostatok adrenalínu, ale aj šancu pozrieť sa na Azerbajdžan „z vrchu". Trvalo nám to mnoho mesiacov, pokiaľ sa všetky okolnosti nastavili do tej správnej polohy. Podarilo sa to až  začiatkom septembra  . Počasie nám  brnkalo na nervy a celý prvý septembrový  týždeň hralo s nami schovávačku - jeden deň pekný , potom dáždivo a zase... Až nakoniec sme to riskli - a ako sa ukázalo, urobili sme dobre.

Názov jedného z kaukazských velikánov - Babadag - možno preložiť ako „Dedo Hora, alebo Dedova hora ( „baba" znamená v azerbajdžanskom jazyku „dedo"). Najobľúbenejšia trasa výstupu na Babadag, je z jeho južnej strany od známej starobylej dediny Lahič. Podľa skúseností, ktoré sme si pozisťovali sme si  k výstupu  objednali  terénne vozidlo, ktoré nás malo doviezť až pod horu a horského vodcu, ktorý nás mal sprevádzať až na vrchol. Zohnať auto i horského vodcu v Lahiči trvalo naozaj krátko. Kým sme sa ubytovali a počkali ešte obligátnych 10 minút boli vozidlo i horský vodca dohodnutí .

Aj raňajší odchod z Lahiča o piatej bol s prižmúrením jedného oka dodržaný .

DSC_4400.JPG

Boli sme štyria a k tomu samotný šofér a horský vodca. Nečakal som, že 6 ľudí odvezie maličká Lada Niva. Nuž ale akosi sme sa do nej natlačili. Nasledoval dvojhodinový presun pod Babadag... po cestách, skôr necestách. Bolo to len 27 km, ale tá cesta sa opísať nedá. Veľkú časť tejto vzdialenosti sme prechádzali vyše sto metrov širokých riečiskom, kde cesta nebola nijako označená.

DSC_4588.JPG

Ale Rašid aj v tme obdivuhodne vždy našiel východ z riečiska.  Aby sme sa trochu odpútali od nie ideálnych podmienok presunu, tak nám Rašid celú cestu rozprával... ako sa im žije pod kaukazskými velikánmi. Nesťažoval sa, ale bolo nám jasné, že ľahké to tam nemajú. V každom prípade som s veľkou úľavou privítal správu, že sme na mieste „východiskového tábora".  Bolo sedem hodín a práve sa brieždilo.

DSC_4402.JPG

Po krátkej porade nás Rašid „odovzdal" do rúk Fazaila - horského vodcu. Jeho jedinou nevýhodou bolo, že komunikoval len po azerbajdžansky - a v tom sme ešte slabí...

Čakalo nás síce „len" 7 km, ale zato bolo potrebné prekonať výškový rozdiel okolo 1420 metrov. Tono, ktorý jediný z nás má skúsenosti s podobnými výstupmi zaujal od začiatku vedúcu pozíciu.

DSC_4403.JPG

Prvé stovky metrov mali charakter zahrievacieho kola, no už tu sa ukázalo, že pre mňa to nebude také jednoduché. Moje srdce zaplo výstražné signály. Ak hovorím srdce, tak teraz to nemyslím obrazne, ale myslím na to srdce, ktoré už vyše 60 rokov bezchybne pracuje v mojom hrudnom koši. Rýchle som pochopil, že s mojimi mladšími kolegami nebudem môcť držať krok. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som ich presvedčil, aby pokračovali bezo mňa. Ja som si zvolil svoje tempo, ktoré mi diktovalo moje srdce. Doplnil som vitamíny, tekutiny , zbavil som sa nejakej zbytočnej záťaže  a po krátkom oddychu som skúsil pokračovať. A ono to šlo.

Po zahrievacom kole nasledoval strmý výstup s krátkymi serpentínami. Zablúdiť nebolo možné, lebo stráne kaukazských vrchov v okolí Babadagu sú úplne holé a stovky obdivovateľov, či pútnikov, ktorí každoročne zdolávajú túto horu vyšľapali dostatočne zreteľné chodníky. Monotónny výstup som si  spestril sledovaním toho, čo ponúka tunajšia príroda. Nie je toho veľa, ale niečo sa predsa nájde.  Kvetenstvo zastúpené  3-4 druhmi sa ešte aj teraz v septembri ťahá až do výšky temer 3000 metrov.

DSC_4418.JPG

DSC_4476.JPG

DSC_4491.JPG

DSC_4535.JPG

DSC_4530.JPG

DSC_4550.JPG

Jeden druh, pre mňa neidentifikovateľného vtáčika ma tiež sprevádzal až k samému vrchu môjho výstupu. Pavúky tie sú hádam všade - boli aj v tých vyšších polohách. Lietajúce dravce, ktoré vytrvalo krúžili, sťaby miestni policajti, sú zrejme neodmysliteľnou súčasťou všetkých horstiev. Takmer v polovici prvého vystupového ramena, vo výške okolo 2500 metrov príjemne prekvapí neveľká studnička - Musa bulag (Mojžišov prameň). Počúvajúc signály svojho srdca sa s krátkymi  prestávkami štverám vyššie a vyššie . Povzbudiť ma prichádza aj slniečko, ktoré sa vyhúplo spoza kaukazských končiarov.

DSC_4429.JPG

Bolo k nám naozaj štedré.  Sprevádzalo nás po celý deň, čo po veľmi vrtošivom poslednom týždni  bolo pre nás doslova darčekom. Tesne pod vrcholom prvého výstupového ramena čaká pútnikov „čajchana" - čiže stan, v ktorom sa môžu občerstviť čajom. To však platí len počas sezóny, ktorá  tu trvá zhruba od začiatku júna do dvadsiateho augusta. My sme tak mohli len prejsť okolo pozostatkov tohto minitábora  a napiť sa zo svojich zásob.

DSC_4445.JPG

Pri náročnom „hltaní" výškových metrov ma povzbudzuje, že „vrcholové družstvo" mojich kolegov mám stále v dohľade.

Konečne som sa doterigal až na hrebeň prvého výstupového ramena.  Zatiaľ čo my tu hore „sa kúpeme" v slnečných lúčoch - pod nami je hustá perina nízkej oblačnosti, ktorá zrána zakrýva výhľad na okolie Babadagu.

DSC_4458.JPG

DSC_4461.JPG

DSC_4462.JPG

DSC_4463.JPG

DSC_4466.JPG

Výstupná trasa sa prudko zatáča doprava smerom  k dlhočiznému hrebeňu smerujúcemu k Babadagu. Stúpanie už nie také prudké - ale určite to nie prechádzka. Nie div, že sa hlási ďalší môj „celoživotný súputnik" - nohy. Náznakmi kŕčov a bolesťou v kolenách jasne dávajú najavo, že aj ony už majú za sebou vyše 60 rokov tvrdej práce. No signálom nôh som nevenoval toľko pozornosti ako  signálom srdca. „Celé tie desaťročia ste mi dobre slúžili, vydržte ešte" - odbil som ich.

Pomaly sa dvíham až k samému vrcholu dlhého hrebeňa, ktorý domáci nazvali „štyridsať stupňov".

Do vytúžených 3000 metrov nadmorskej výšky mi zostalo nejakých 120 metrov, keď sa prihlásil hlavný z mojich celoživotných „poradcov" - mozog. Oči skopírovali ďalšiu fázu výstupu, ktorá ma čakala a mozog  to okamžite zhodnotil. 

FotoBabadag5.JPG

Ja, čo  na štvrtom  poschodí  kvôli fóbii z výšok  nevyjdem ani na balkón, by som teraz mal prejsť  niekoľko sto metrov po úzkom chodníku , pod ktorým sú len dlhočízne holé strmé stráne. Nie - to nie. Aj za cenu, že tých magických 3000 metrov nedosiahnem. K tomu som prirátal ešte moje avizujúce nohy, ktoré ešte čakal zostup.

Doprial som si hodnú chvíľu aby som sa ešte raz pokochal tou krásou  Kaukazu.

DSC_4501.JPG

DSC_4510.JPG

DSC_4514.JPG

DSC_4534.JPG

DSC_4542.JPG

FotoBabadag2.JPG

 

Keďže nemám pochodené svetové horstvá, tak neviem posúdiť  či bizarné kamenné piramídky , či iné tvary, ktoré v Kaukaze nájdete všade, sú len špecifikom Kaukazu , alebo je to zvyk aj inde.

DSC_4454.JPG

DSC_4493.JPG

DSC_4498.JPG

 V každom prípade nechcel som ani ja zostať Kaukazu dlžný. Narýchlo som  postavil aj ja svoj kamenný pozdrav.

DSC_4516.JPG

DSC_4519.JPG

DSC_4520.JPG

Ide sa dole. Nádherné slnečné počasie a k tomu už žiadne výstražné avíza od môjho srdca - skrátka pohodový zostup. Bol by, keby sa neprihlásili kolená.  Pri každom došľape akoby ihly pichali. Ešte že som mal zo sebou „paličky pomocníčky", ktoré mi pred pár rokmi daroval k narodeninám môj nedávny spolupracovník Alfi. Horko, ťažko ale predsa som sa po šiestich hodinách dotackal do základného tábora.

Veľmi dobre mi padlo aspoň trochu zrelaxovať a hlavne som čakal ako dopadlo „naše vrcholové družstvo" - Tono s Ľubom a horským vodcom.  Rašid ako znalec tohto územia ich zbadal ako prvý, hneď len čo sa objavili na obzore.  „Čaká ich ešte hodina zostupu „  - znalecky prehodil. A tak aj bolo.  Po sedem a pol hodinách sme sa znovu zvítali v základnom tábore. Tono s Ľubom Babadag dobili.

FotoBabadag4.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?