Koniec roka.

Autor: František Murár | 26.12.2012 o 19:21 | (upravené 26.12.2012 o 19:48) Karma článku: 9,51 | Prečítané:  494x

Jednou z mála vecí, na ktorej by sa asi väčšina Slovákov zhodla je to, že najkrajšie sviatky roka sú Vianoce. Napriek tomu, že sa opakujú každý rok s rovnakými radosťami i starosťami, napriek tomu ich každoročne čakáme a tešíme sa na ne. A nech to tak ostane aj ďalej.Tieto pre nás pekné dni však nie všade sú takými sviatočnými.  Možno pre spestrenie tejto vianočnej atmosféry sa prenesiem trochu v priestore aj čase a uvediem dva iné príklady prežívania týchto dní.

Prvým príkladom bude vyše dvadsaťpäťročná spomienka na Vianoce v podmienkach bývalého Sovietskeho zväzu.

V tom čase sme trávili niekoľko Vianoc u našich priateľov  na Ukrajine. Vlastne sme vtedy slávili dva krát Vianoce - najprv tie naše doma na Slovensku a potom po Novom roku na Ukrajine tie ich tzv „ruské" 6. a 7. januára.

U nás aj v čase najtvrdšieho socializmu Vianoce boli Vianoce. Aj keď mali samozrejme oficiálne iný obsah, za dvere domov sa už vtedajšia moc  nedostala a bolo na ľuďoch, či Vianoce slávia svetským  alebo náboženským spôsobom.

Ináč tomu bolo za východnými hranicami. Ich Vianoce 6.-7. Januára neboli oficiálnym štátnym sviatkom. Naviac, náš priateľ Ľoňa bol riaditeľom miestnej základnej školy. Čo i len maličký prejav solidarity s náboženskými sviatkami si nemohol dovoliť.  A tak slávenie štedrého večera bolo sprevádzané vždy príslušnými „bezpečnostnými"  opatreniami. Tým prvým bolo zakrytie okien rôznymi dekami, aby z ulice nebolo vidieť rozžiarenú „jolku" a naše štedrovečerné stolovanie. Ďalším opatrením bolo, že počas večere jeden z členov rodiny držal stráž na schodoch, aby v prípade nejakej neočakávanej „návštevy" (niekoho z vyšších kontrólnych orgánov) sme stihli večeru prerušiť.

Večeru sme museli stihnúť  tak, aby medzi  šiestou a ôsmou mohol Ľoňa obchádzať dedinu a kontrolovať, či jeho žiaci nechodia po dedine vinšovať.  Ľoňa si svoju kontrolu organizoval tak, že najprv zistil kde sú vinšovníci a potom išiel na opačnú stranu, aby sa im vyhol. Čomu sa ale nechcel vyhnúť - ba naopak bola to najdôležitejšia úloha jeho  sviatočného večera - to bolo to aby ho pri kontrole našli okresní inšpektori, ktorí v ten večer na aute obchádzali svoj okres. Dospelí vinšovníci s husľami a harmonikou tí vedeli, že súdruh riaditeľ ich nemôže prijať. Napriek tomu jeho dom neobišli. Zahrali pod oknami aj zavinšovali, a bez toho aby čakali čo i len poďakovanie  odišli.

Pre našich hostiteľov v prípade nejakej kontroly, bola aj naša prítomnosť akousi poistkou vysvetlenia štedro prestretého stola. Ja práve na „ruský" štedrý večer mám narodeniny. To už bola dostatočná ospravedlnenka.

 

Druhým príkladom sa vrátim v čase do súčasných dní, len sa prenesiem niekoľko tisíc kilometrov od nášho Slovenska.

Našincovi v Azerbajdžane blížiace sa sviatky pripomínali aspoň „jolky", ktoré stavajú v mestách.

Stavanie "jolky" v azerbajdžanskom meste Sumgajit.

PC162157.JPG

PC202171.JPG

„Jolky" sú pozostatok ruského vplyvu na moslimský Azerbajdžan.  V časoch ZSSR bol vianočný strom symbolom Nového roka vo všetkých, teda aj v moslimských republikách. Za tie roky si aj v Azerbajdžane tak zvykli, že  vianočný strom stavajú aj po vzniku samostatného Azerbajdžanu.  V porovnaní s nami je tu  jeden veľký rozdiel. Zatiaľ čo u nás  vianočný stromček, ako symbol Vianoc je aj vo všetkých domácnostiach, v Azerbajdžane sú vianočná stromy - teda „jolky" len na námestiach miest, prípadne v hoteloch a iných inštitúciach.

Novoročná "jolka" a "Ded Moroz"v jednom z hotelov v Jevlachu.

PC172216.JPG

PC172217.JPG

 Doma vianočné stromčeky  nestavajú. To preto, lebo V Azerbajdžane , ako moslimskej krajine sa Vianoce neslávia. Hlavným sviatkom Azerbajdžancov je „Nouruz" , ktorý sa slávi v marci. Jolka s klasickým Dedom Mrázom sú len vďačnou pastvou pre detské očičká a príležitosťou na zaujímavé foto.

DSC_1195.JPG

DSC_1201.JPG

PC202189.JPG

PC202186.JPG

Aby  Nový rok nezostal osamotený, tak 31. december bol vyhlásený za štátny sviatok ako Deň solidarity  Azerbajdžancov  na celom svete. Do tretice je voľný ešte aj druhý január. Predsa len prechod do ďalšieho roka je treba nejako zvýrazniť...

Skrátka - niet nad naše Vianoce...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?