Spomienka na hranice.

Autor: František Murár | 26.11.2012 o 17:50 | (upravené 26.11.2012 o 18:15) Karma článku: 12,80 | Prečítané:  854x

Hoci „Šengen" funguje u nás len niekoľko rokov, už sme si odvykli od nekonečne dlhých radov na hraniciach a „bystrých" oči colníkov. Cesty do iných destinácii (okrem Ukrajiny) sú obyčajne letecky a tam sú tie hraničné prehliadky predsa len  iné ako na cestách . A tak moja najnovšia skúsenosť z azerbajdžansko-gruzínskej hranice bola akoby návratom do starých, zabudnutých čias.

Byť v Azerbajdžáne a nepozrieť sa aj k ich susedom by som považoval za premrhanie príležitosti. Preto sme sa vybrali aspoň na krátko do Gruzinského hlavného mesta - Tbilisy a jeho okolia.

DSC_5460.JPG

DSC_5409.JPG

DSC_5492.JPG

DSC_5494.JPG

DSC_5504.JPG

Z Agstafy, kde máme jedno z našich pracovísk je to akoby na skok - okolo 90 kilometrov. Vyštartovali sme ráno po východe slnka - teda okolo pol deviatej. Hraničný prechod „Červený most" je parádne vybudovaný a aj  rad áut, ktorý sme na hranici našli nebol taký strašidelný.  Klasický doplnok hraničných prechodov - „vekslákov" ponúkajúcich gruzínske „Lary" sme odmietli ale požiadavku pohraničníkov aby cudzinci vystúpili z auta a prešli peši spojovacím tunelom sme už odmietnuť nemohli. No aj tak celá hraničná procedúra trvala asi jeden a pol hodiny, čo som považoval za celkom dobrý výkon.

Horšie to už bolo na druhý deň pri ceste späť.

Keďže sme na večer mali v Agstafe dohodnutú návštevu s večerou, tak sme sa z Tbilisy vybrali už o tretej popoludní. Na hranicu s malými zástavkami sme prišli po štvrtej hodine, čo sa nám zdala dostatočná rezerva na zvládnutie našich plánov. No miesto kde sme sa zaradili do radu áut už také optimistické nebolo. Cesta bola v miernej zákrute a tak sme hraničný priechod ani nevideli.

DSC_5521.JPG

DSC_5523.JPG

Prvé odhady domácich trhovníkov, ktorí v hojnom počte ponúkali svoje služby okolo stojacim autám, ma veľmi nepotešili. „Minimálne dve a pol hodiny" - bol odhad jedného z domácich „expertov". Hoci to ešte nekomplikovalo náš večerný program, predsa len som tajne dúfal, že ten prechod zvládneme o niečo skôr. Kdeže... Opak bol pravdou. Rad sa posúval doslova slimačím tempom a nepomohlo ani to, že sme sa snažili ho posúvať dopredu aj očami. Rýchlo sme pochopili, že je treba pripraviť sa na dlhšie čakanie. Využili sme ponuky trhovníkov . 

DSC_5520.JPG

DSC_5530.JPG

 Okrem klasických ponúk ako sú mandarínka, či banány sme vyskúšali aj nepoznané špeciality -„indické granátové jablko" a sladký  „sudžok".

PB252293.JPG

PB262151.JPG

 

Slnko sa pomaly ale isto posúvalo za neďaleké hory a tak nám nezostávalo nič iné len kochať sa krásnymi scenériami končiaceho sa dňa.

DSC_5525.JPG

DSC_5526.JPG

DSC_5528.JPG

Po dvoch hodinách sa krajina ponorila do tmy. Našťastie cesta k hranici je dostatočne osvetlená a tak sme sa mohli kochať v inom „úkaze" - dosť charakteristickom pre Azerbajdžancov. Hoci sme boli na gruzínskej strane , 90 % čakajúcich boli Azerbajdžanci. A u nich dodržiavanie poriadku v zástupe nie je silná stránka. Každú chvíľu sme sledovali nejaký incident, keď „poctiví" čakatelia v rade si sami robili poriadky s tými, ktorí drzo obišli celý ten nekonečný rad a pokúšali sa zaradiť priamo dopredu. Sem tam aj s pomocou miestneho policajta sa aj podarilo „nepoctivca" vrátiť späť ale väčšina z tých „netrpezlivých" svoj cieľ dosiahla. A my „poctiví" sme stále postávali kdesi ďaleko vzadu. No časom sme zistili, že predbiehanie nám síce predĺžilo čakanie, no nebolo hlavnou príčinou čakania. Tou bol obrovský počet nových áut, ktoré stáli v našom rade. Bola sobota a to je obľúbený nákupný deň ojazdených automobilov v neďalekom gruzínskom meste Rustavi. Čakanie v rade som si krátil aj malým prieskumom, z ktorého mi vyšlo, že každé druhé auto stojace v tomto nedoziernom rade bolo s prenosnou poznávacou značkou - teda čerstvo kúpené v Gruzínsku a prevážané do Azerbajdžánu. Po 4 hodinách sme sa dostali na dohľad hraničného prechodu. Ešte návšteva hraničného „marketu", kde sme nechali posledné gruzínske „Lary" a potom už len poslušne čakať v dvojrade.

DSC_5531.JPG

Konečne po 6 hodinách sme sa dostali k vytúženej bráne, kde nás ako cudzincov opäť vysadili z auta a náš kolega Eldar pokračoval autom sám. My sme absolvovali opäť „tunelový" prechod peši. Vcelku bez komplikácii sme sa dostali po pol  jedenástej večer na azerbajdžanské územie - po šesť a pol hodinách čakania ...

Našťastie naši azerbajdžanskí  hostitelia mali dostatok trpezlivosti a po jedenástej hodine večer nás vyhladovaných a smädných usadili k prestretému stolu. Večera nám naozaj dobre padla...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?