Po obede o pol piatej sme sa vydali na cestu späť s tým, že ešte strávime večer pri nardách a pive u Vagifovho kamarátu, ktorý má „čajchanu" vedľa neveľkého jazera v Susay . Pred „nástupom" do zdolania „perevalu", ktorý sme mali pred sebou sme si dali v jednej zabudnutej „kafe" vedľa riečky po jednom Chirdalane a „zdvihli sme sa k výšinám".
Aj tu sme ešte prešli najskôr jednou vysokohorskou dedinkou, ktorá je snáď vyššie ako Chyrdalan. Potom sa ale cesta výrazne zhoršila. O asfaltke samozrejme ani chýru ani slychu - no veď v takej výške ju človek ani nečakal. Nevadilo by ani keby to bola nejaká bežná poľná cesta - počasie bolo perfektné a niekoľko dní už nepršalo. Horšie bolo, že cesta bola „samá skala" - miestami to vyzeralo ako keby sme išli po obrovskom hrachu a miestami chudák Tono sa ťažko rozhodoval ktorý z najbližších výmoľov bude ten správny.
Rýchlosť jazdy sa rapídne znížila blízko k rýchlosti počas vojenského presunu. Treba však priznať, že na spomalení rýchlosti nášho presunu mala veľký podiel aj prekrásna scenéria, ktorú nám Kaukaz ponúkal zo všetkých svetových strán. Stačilo zastaviť sa a nechať sa napásť oči i pookriať duši. A takých zástavok sme mali neúrekom.
V pozadí nám pózoval 4243 m vysoký Šahdag, ktorý sa už "pozerá" cez hranice do susedného ruského Dagestanu.
Vykúpať sa v horskej bystrine vo výške okolo 2600 m, tomu sme tiež neodolali, hoci pravdu povediac - aspoň symbolicky.
Zase - zvyknutí na naše tatranské dvojtisícovky sme vo výške 2700 m ohúrení krásnymi zelenými lúkami, posiatými stádami oviec.
Sem tam sa nájde aj stádo kráv, ale tie sú tu v menšine.
Kde je toto domáce „zvieratstvo", tam musí byť aj nejaké obydlie. Postupne sa nám ukazovali - a bolo ich veľa „porozhadzovaných" po zákutiach horstva. „Modré oázy" na krásnom zelenom pozadí horských lúk, lemované braliskami majestátneho Kaukazu... Pri jednom sme sa aj pristavili.
Ako vidno, kravy o nás javili záujem, zato tá vo fialovom ( myslím tým tú gazdinú), tá sa nám otočila chrbtom...
Nijako neukryté, rovno na neveľkej náhornej zelenej lúke, ručne postavené 2 stany z modrej, do diaľky svietiacej, celty. Vedľa nich ešte zo 2 - 3 menšie, zrejme hospodárska časť. Veľa toho teda nemajú. A zrejme ani nepotrebujú. Byť pastierom v týchto vysokohorských podmienkách - to nie je zamestnanie - to je životný štýl. Náš Eldar mi vyrozprával, ako raz sledoval v televízii rozhovor s takýmto starým horským pastierom. Napriek tomu, že ten človek nemal žiadne školské vzdelanie, v jeho slovách bolo veľmi veľa múdrosti.
Tu ma napadá jeden azerbajdžanský vtip práve o týchto pastieroch. Je veľmi jednoduchý a hádam aj vhodný na uverejnenie. Verím, že sa nikto neurazí.
„Vysokohorský pastier oviec zišiel po dlhej dobe dole do mesta. Potreboval na toaletu, tak navštívil miestne zariadenie. Tu ho samozrejme pekne, krásne „skasírovali" . Stálo ho to síce len zopár gepikov, ale predsa, musel zaplatiť. Po návrate domov pozrel sa zoči voči svojím horám a hovorí - hory moje , koľko už som Vám ja dlžný za tie roky , čo tu prebývam..."
Na záver nášho zostupu nám prírodné výjavy doplnila ešte prevaľujúca sa hmla.
To sme sa už ale pomaly, pomaly blížili do cieľa našej výpravy - do Susay. Nakoniec , hoci už pri svetlách lámp sme ešte stihli pri jazere 1-2 pivá a nejakú tu partičku nárd. Na druhý deň sme pozerali kde by sme mohli umyť naše autá...
... Na záver ešte zopár fotiek...