Deň smútku

Autor: František Murár | 21.1.2012 o 8:03 | (upravené 21.1.2012 o 9:10) Karma článku: 5,75 | Prečítané:  831x

Na západe Azerbajdžanu v Agstafe, sme sa  dnes prebudili   do bieleho rána. Tenká snehová vrstva nám nevadí, skôr nás znepokojuje zľadovatelý  povrch vozovky .  Dnes nás totiž čaká návrat na „našu základňu" do Sumgajitu. To znamená presun  autom naprieč celým Azerbajdžanom - okolo 460 km. Utešujeme sa, že cesta by predsa len nemusela byť až taká zlá , lebo dnes je 20. január takže dnes je tu Deň smútku azerbajdžansjého národa, čiže je voľný deň. Samotný fakt, že je voľný deň ešte v Azerbajdžane veľa neznamená, lebo medzi „pracovným" dňom a „voľným „ dňom tu veľký rozdiel nie je. Predsa len dnešný deň si Azerbajdžanci  dosť vážia. V kalendári je tento deň vyznačený čiernou farbou a na tento deň sa organizujú rôzne pietne akcie.  Možno aj preto, lebo Deň smútku je spojený s udalosťami, ku ktorým došlo len pred 22 rokmi.

O čo vlastne ide ? Po uvoľnení vzťahov v rámci bývalého Zväzu sovietských socialistických republík (ZSSR) sa prejavovali v bývalých republikách Sovietského zväzu snahy po odtrhnutí sa od Ruska, čo  vyústilo  nakoniec do rozpadu ZSSR . Tento proces rozpadu ZSSR bol niekde spojený aj etnickými, náboženskými či územnými spormi. V prípade Azerbajdžanu je to spor o územie.  A ako to už býva pri takýchto konfliktoch doplácajú na to obyčajní ľudia. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov  v rámci konfliktu Azerbajdžanu s Arménskom  boli z Arménska vyhnaní desaťtisíce Azerbajdžancov. Ako odplata boli organizované na prelome rokov 1989 a 1990 pogromy na Arménov, ktorí žili v Azerbajdžane.  Vyústilo to do veľkých nepokojov , ktoré boli zamerané nielen proti Arménom, ale už sa tu otvorene požadovalo aj odtrhnutie Azerbajdžanu od Ruska. Počas noci z 19. januára na 20. januára 1990 do ulíc Baku  vtrhli pod zámienkou potlačenia antisovietskych a antiarménskych povstalcov sovietske vojská, pričom došlo ku krvavým útokom na miestne obyvateľstvo (nevynímajúc ženy, deti a starých ľudí), ktoré žiadalo stiahnutie vojsk. Výsledkom toho boli stovky mŕtvych   civilných ľudí. Jednu dramatickú príhodu z tohto obdobia nám prerozprával náš kolega Eldar, ktorý žije v Sumgajite. Jeden z jeho známych sa v ten kritický deň vracal autom z Baku do Sumgajitu. Ako to je v Azerbajdžane bežné aj teraz, auto bolo plné (5 - 6 ľudí). A tiež čo nie je  v Azerbajdžane nezvyklé ešte ani teraz - auto vypovedalo službu, takže museli zastaviť vedľa cesty. Nasledovala obvyklá situácia - šofér hľadal chybu v motore a Eldarov známy odbehol do stromovej aleje vedľa cesty pohľadať nejakú paličku, aby zistil, či majú v nádrži benzín. To mu však zachránilo život. Jeden z ruských tankov, ktoré sa presúvali na trase Baku - Sumgajit , si to namieril rovno na auto a „zrovnal  ho zo zemou" . Šofér, ani ľudia v aute nemali šancu zachrániť sa ... Dnes je na tomto mieste pamätník, ktorý pripomína tieto udalosti. A v celom Azerbajdžane na pamiatku  obetiam vojny s Arménskom ľudia vybudovali veľké množstvo symbolických pietnych prameňov. Sú to miesta, kde si môžete nabrať vodu pričom si môžete pozrieť  jednu, či viac fotografií obetí tejto vojny.

 P1210466.JPG

P1210468.JPG

PA040451.JPG

Keďže azerbajdžansko - arménsky konflikt nie je ukončený ešte ani dnes, tak tieto udalosti spred 22 rokov ľudia ešte aj dnes vnímajú veľmi citlivo. Počas nášho zastavenia na obed v Gandži  sme v televízii sledovali ako prezident Azerbajdžánu so sprievodom položil veniec k pomníku obetiam týchto nepokojov. Ale podobné pietne stretnutia sú dnes organizované po celom Azerbajdžáne. Pýtal som sa včera nášho kolegu Šukura, ktorý na vlastnej koži prežil  osud vyhnanca, ako si tento deň pripomínajú bežní ľudia. Vysvetlil nám ako to bude napríklad u nich.  Hoci je voľný deň, na jeho pracovisku sa v ten deň zíde skupina okolo 20 - 30  ľudí, ktorí pôjdu odniesť veniec, alebo kvety na miestny cintrorín a tiež k prameňu, ktorí si sami  neďaleko svojho pracoviska vybudovali . A tak podobne to bude v celom Azerbajdžane.

 

Ja som predstaviteľ generácie, ktorá sa narodila pár rokov po druhej svetovej vojne, ale ani naša generácia  už „naživo" neprežila  hrôzy vojny. O to viac si pri takýchto príležitostiach cením to, že naša generácia, ani tie ďalšie u nás, nemusíme mať svoje Dni smútku. Tento fakt my už dnes berieme ako samozrejmosť, ale tu v Azerbajdžáne to vidia inak. Keď  pri  stretnutiach  s tunajšími ľuďmi poviem, že som zo Slovenska, tak obyčajne nasleduje reakcia  „ aha Československo". A hneď potom väčšinou nasleduje pochvala ako sme sa dokázali rozdeliť bez vojny.  Nie všade vo svete je bežné, že súčasní ľudia na svojej koži neprežili hrôzy vojny...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?